Bez teba to niesom ja

1. října 2010 v 15:47 | Wanity |  Jednodielne

Neuveríte , ale pri tomto príbehu ma inšpirovala babka a jej príbeh.. Stalo sa jej niečo podobné , ibaže s manželom.. Tak som to skúsila napísať :-)Gramatické chyby si nevšímajte , nieje to moja silná stránka xD ..





by Wanity

Bill... Celé dni sa mi nič iné nemelie hlavou len meno "Bill" ..
Nie len meno.. celá jeho osoba , jeho vôňa , jeho prekrásne čokoládové oči...Tak rád by som zahrabol prsty do jeho čiernych vlasov...
Nemôžem... Keby sa to dozvedel , dopadlo by to veľmi zle...
"Tom?.. Čo sa tak pozeráš?" Usmial sa svojimi úžasne bielymi zubami... Miloval som jeho úsmev...
"Nič , nič... Len som premýšľal..." Odvrátíl som nenápadne zrak , ale
v zápetí ho vrátil späť...
"Premýšľal si nado mnou?"
"No , dá sa to tak povedať... Vieš , neviem si vysvetliť , ako to že nemáš babu...." Nenapadla ma iná výhovorka za tak krátky čas...
"Vieš , že čakám na pravú lásku" Zasnene sa zadíval cez okno na oblohu... Dobre som vedel čo je to pravá láska... Ach , Bill... Keby si tak vedel ako ťa milujem... Ako každú noc snívam len o tebe , ako sa trápim keď si stále dookola hovorím , že moja láska je zbytočná... Nikdy by som ti to neprial...
"Hmm.. To je pekné" Nasilu som sa otrávene usmial..
"Tomi? Vieš , dosť som nad tým uvažoval , ale nemyslíš , že by bolo celkom fajn keby som sa odsťahoval?" Čože??!!! V duchu som vykríkol... To nie! Billi toto mi nemôžeš urobiť... zbláznim sa keď tu nebudeš.... Pane Bože prosím , nedovoľ mu to...
"Myslím , že to nie je príliš dobrý nápad..." Stálo ma ohromne veľa síl , aby som to povedal v kľude bez toho , než by som sa tu totálne zrútil a na kolenách ho prosil o to nech tu zostane..
"Áno , chcel by som to skúsiť.. vieš ako by som to zvládol.."
"Nezvládol".. Oponoval som mu.. Mal som v pláne urobiť všetko pre to aby tu zostal...


Šiel som cez obývačku.. Všimol som si Billa ako niečo robí na laptope...
"Billí? Čo robíš?" Mal som obrovskú chuť pripojiť k mojej otázke ´láska´.... Už to takto nejde... Sám na sebe som spozoroval , že v mnohých prípadoch sa už proste nedokážem ovládať... Čo ak by mi to omylom vykĺzlo? Ach.. čo mám robiť..
"Našiel som perfektný byt.. Poď sa pozrieť..." Och nie , už zase... Ježíši nech s tým prstane! Pozeral som sa do stropu...
"Tom , idem ho pozrieť , spravíme si malý výlet do Francúzka..
Ideš so mnou?? Potrebujem počuť tvoj názor" Znova mi venoval jeden s jeho sladkých žiarivých úsmevov .. Nemohol som mu povedať nie...
"No , môžem.. Kedy?" Nechcem , nechcem , nechcem! Bill , prečo mi to robíš? Nevidíš ako sa trápim? Vlastne.. nevidíš...
"Teraz hneď.. Idem si zbaliť nejaké veci a ideme jo? Bude to len na otočku. Hneď som tu"


"Tak , ako vidíte , byt je veľmi priestranný , nový.. Boli by ste prvý majitelia" Kecal niečo ten realiťák..
"Nie chcem ho sám .. Viete, chcem sa trochu osamostatniť od brata a mami..."
"Aha , tak v tom prípade je pre vás ako stvorený! Kde bývate teraz?"
"V Nemecku..."
"Och , tak tomu sa hovorí zmena" Len som prekrúcal očami nad ich rečami... Zjavne si to ten týpek všimol...
"Pane , nepáči sa vám?"
"No tak Tom , čo naňho hovoríš?" Zlý , hrozný , odporný a všetky odporovacie slová...
"Je fajn.. Nie , nie je.. Nepáči sa mi" Možno aspoň takto ho odhovorím...
"Viete , my s bratom máme trochu rozličné
názory.. Mne sa zdá fajn.. Beriem ho" Vyceril zuby.... Beriem ho , beriem
ho ,beriem ho..... Udrelo mi to do hlavy.. Nie! To nemôže myslieť vážne!
"Bill nie! Neber ho... Nájdeš krajší!"
"No tak o tom silne pochybujem mladý pán..." Ach ty kokot.. Dosť mi pomáhaš.. zadrhni sa ....Pomyslel som si ...
"Naozaj ho beriem.."


Na chodbe stál Bill nastúpený zo všetkými jeho vecami... Je to tu.. Je tu ten moment , keď zostanem sám. Úplne sám ešte viac ako som bol... Keď si predstavím, že už nikdy nebude bývať so mnou.. Už nikdy mi nevlezie do postele , keď je búrka.... Už nikdy si neužijem ten pocit jeho prítomnosti...
"Tak Tom, Mami majte sa tu" Z oka mu vyšla slza ľútosti.... Na môj údiv , ja sa ešte celkom slušne držím... Zatiaľ som sa len rozplakal ako malé dieťa , ktorému zobrali obľúbenú hračku... Aj keď toto je veľmi zlé prirovnanie ...
"Ale no tak
Tom" Podišiel ku mne a zadíval sa mi do očí... Pohľad som mu opätoval... Keby tu nebola mama , prisám vačku ho pobozkám a nech si o mne myslí čo chce... Nie, klamem.. Najskôr by som mu musel vyklopiť celú pravdu... Čo by som neurobil , s toho logicky vyplýva , že celá moja myšlienka je klamstvo... Aspoň som ho objal... Poriadne.... Nechcel som ho pustiť , no musel som...
"Ahoj...a dávaj na seba pozor" Povedal som zo slzami v očiach dosť ironickým tónom...
Mama ho objala , zobral si kufre , naložil ich do taxíka a už ho nebolo... Bol to môj najhorší deň v živote. Stále som plakal. Nechcel som , aby mala mama zbytočné otázky , tak som sa rýchlo zdekoval do svojej a bývalej Billovej izby. Sadol som si na svoju posteľ , bradu som si položil na kolená a len sa knísal a pozeral na Billovu prázdnu...

Streda

Štvrtok

Piatok

Sobota

Nedeľa

Celé dni som nevyšiel z postele , nič som poriadne
nejedol... Stále som sa len díval na Billovu prázdnu posteľ...Otvorili sa dvere. Zase došla mama otravovať mi život...
"Zlatko no ták.. čo ti je? Toto nie je normálne... Nech ti je čokoľvek , musíš to predýchať a žiť ďalej... Mal by si niečo zjesť... Nechcem aby sa ti niečo stalo" Hladila ma po chrbte... Ach mami... Keby si len vedela , čo sa stalo...
"Si takýto odkedy odišiel Bill... Však je to tak?" Len som nemo prikývol hlavou ... "Tomi ale toto naozaj nie je normálne... Viem že ste si boli blízky , ale veď sa len odsťahoval... Je pravda , že ďaleko ale môžete sa predsa navštevovať....." Ale ty to nechápeš!.. Rozprával som sa s ňou v duchu..
"Musíš ho mať veľmi rád ,však?" Skotúľalo sa mi po tvári pár sĺz.. Zjavne to nechápala...
"Nie mami... Ja ho milujem" Boli to prvé slová ,ktoré som za ten čas prehovoril... Je mi jedno , že som jej to povedal... Teraz mi je už všetko jedno.
"Áno Billí , ja viem... je normálne že svojho brata máš veľmi rád , veď ste dvojčatá.." Nepochopila to.. nič nechápe..
"Nie mami... Ty to nechápeš... Ja ho milujem celým svojim srdcom.. milujem ho ako muža , ako lásku svojho života...." Dala si ruku cez ústa a zhrozene sa na mňa pozrela...
"Tom! A-a-ale t-to nesmieš! To je predsa choré! Zakázané!" Prečo ma netrápilo čo si myslí?...
"Vedel som , že to nepochopíš... Ale nič s tým neurobíš , proste je to tak... A teraz mi daj už prosím ťa pokoj" Zaleskli sa jej oči a odišla s izby... Konečne... Môžem sa spokojne vrátiť k činnosti , ktorú budem najskôr robiť celý život... Zhupol som sa do inej, ležiacej , polohy a trochu som zadriemal...
Keď som sa zobudil , nemal som absolútne pojem o čase... Dokonca som sa ani neobťažoval posadiť... Len som ležal a díval sa na obvyklé miesto... Bolo ešte svetlo...
"Zlatko?" Otvorila zase dvere.. Som zvedavý čo odo mňa v tejto chvíli chce....
"Premýšľala som o tom
a myslím že ti treba pomôcť..."
"Mne už nič nepomôže..." Ako vždy som mal pravdu...
"Mám na mysli odbornú pomoc..." Vošiel do mojej izby niekto celý v bielom...
"Aha.. takže ma chceš zavrieť do blázinca čo?"
Tak to v žiadnom prípade...
"Neber to tak... Je to stredisko , kde sa o teba postarajú.." No , ako hovorím.. Cvokhouse..
"Nie!!! V žiadnom prípade!" Začal som zo sebou hádzať..
"Chlapci!" Luskol prstami ten starý vyjebanec ktorý ma chcel zavrieť...
V momente sem nabehla čata rovnakých , ale trochu mladších magorov...
"Nieeee!! Ja nechceem nieee!!!!" Kričal som po celom dome.. muselo ma byť počuť až neviem kam... chytili ma a snažili sa preniesť cez dvere... Stále som kričal... Posledný krát som sa pozrel na Billovu posteľ a zrazu som pocítil mierne pichnutie v ruke...

Prebudil som sa v miestnosti zo zašednutými , pôvodne bielymi stenami... Nebolo v nej dokopy nič... Jeden maličký stolík , jedna posteľ a môj malý kufor... Pravdepodobne mi doň matka zbalila pár vecí... Postavil som sa s tej vŕzgajúcej ohavy a šiel si pozrieť obsah kufru... Mal som tam pár vecí... Strčil som ruku do bočnej priehradky a niečo som zacítil pod prstami.. Vytiahol som to... Bol to Billov prívesok v tvare kríža... Výborne.. Aspoň niečo mám...Nezaujímal ma zvyšok vecí a vrátil som sa späť do postele... Otočil som sa smerom ku stene a začal príveskom ryť do steny Billovo meno... Super, našiel som si aspoň nejakú zábavku...

4 hodiny si tu len tak v pokoji ryjem , nik sa o mňa nezaujíma , tak prečo nie... Pozrel som sa na svoje ´dielo´ ... Mal som už takmer celú stenu... Keď to hentá zgerba uvidí , zabije ma... Ha, hovorím si to ,ako keby ma to nejak trápilo.. Zrazu sa otvorili dvere... Vošla tá osoba , ktorá si hovorí mama...
"Pre Boha TOM!!" Zhrozene sa dívala na "Billovu" stenu...
"Čo sa ti nepáči?" Absolútne nezaujato som sa spýtal... Ani mi neodpovedala a hneď niekam odišla... Za pár minút sa vrátila aj s tým jebnutým doktorom...
"O môj Bože..." Povedal potichu ten biely...
"Sestra! Doneste k........ veď viete čo!"
Hmm.. dúfam že ma idú zase dopovať nejakými liekmi... Blonďatá stará sestrička priniesla nejaké dve injekcie...
"Nechcem žiadne pičoviny!" Kričal som po nich keď sa začali približovať...
"Správajte sa slušne pán Kaulitz!" Upozorňovala ma tá fúria chrapľavým prefajčeným hlasom... Chvíľku som sa ešte bránil ale potom som zistil , že to nemá cenu... Pichli mi to do rúk a upadol som do spánku...

Snívalo sa mi o Billovy...
"Tom , preber sa už" Hladila ma matka po líci.. Pomaly som otvoril oči ... Nado mnou sedela stará utrápená žena.. Vôbec si na mamu takto nepamätám....
"Chcem ešte spať... Nechaj ma"
"Tom, si mimo už týždeň" Čože?! Koľko?! Týždeň?! ...Čo panikárim? Veď je to jedno..
"Doktori povedali , že to bude pre teba dobré , aj keď ja s tým moc nesúhlasím...... Bill! Poď."
Čo? Počujem dobre? Bill je tu? Nie! Nesmie ma tu takto vidieť! To nie.. Do očí sa mi nahrnuli slzy... jednak som sa bál a jednak som bol tak naštvaný až som to nevydržal...
"Tomí!!" Rozbehla sa za mnou čiernovlasá osoba ktorú milujem viac ako svoj život... Bill ma celou silou objal... Bolo to niečo úžasne.. Znovu cítiť vôňu jeho úžasného tela... znovu vedieť , že je pri mne...
"Mami , nechaj nás samých , prosím" Vyhnal ju Bill...
"Tom...Tom.." Znova ma objímal... "Prečo si mi to nepovedal? Keby vieš ako veľmi... ako veľmi ťa milujem" Stisol ma ešte pevnejšie.. Čože? Už musím mať halucinácie... Nie! On naozaj povedal , že ma miluje"
"Čože?" Odtiahol som sa a spustil sa mi nový prúd sĺz...
"Tom , vieš prečo som odišiel tak ďaleko? Myslel som , že ma to prejde , že zabudnem keď ťa nebudem mať na očiach.... Teraz už viem , že to bola najväčšia chyba môjho života... Milujem ťa Tomi... Milujem" Na sekundu sa mi pozrel priamo do očí .. Chcel som mu povedať to isté.. Ako bez neho nemôžem žiť , ako mi chýba a ako ho veľmi milujem... Ako milujem každý kúsok jeho tela, no len čo som otvoril ústa , znemožnil mi čokoľvek povedať svojimi bozkami... Bolo to, to najkrajšie... Vždy som sníval o tejto chvíľke a ona naozaj prišla... Neskutočne som si to užíval... Vložil som do svojich bozkov všetku svoju bolesť , lásku , vášeň a vôbec všetky svoje emócie...Cítil som na perách Billove slzy...Nemohol som vôbec uveriť , že niečo takéto sa vôbec mohlo stať... Plakali sme obaja... Možno to znie smiešne , ale je to tak.... Jeho jazyk si hľadal cestu do mojich úst... Bozkávali sme sa tak dravo... Nemohli sme sa jeden druhého nabažiť...Zahrabával som mu do vlasov ruku a druhou som ho tisol stále bližšie k sebe.. viac sa to už ani nedalo.... On mal obmotané ruky okolo môjho krku...
Položil ma na posteľ , ležal na mne...Pretočili sme sa na bok a v objatí sme si stále vymieňali vášnivé bozky...
"Milujem ťa...." Snažil som sa povedať medzi nežnosťami....
"Milujem ťa...." Zopakoval mi tie nádherné slová...
"Odpusť mi to.... Odpusť mi to všetko, že som ťa tu nechal samého.. Kvôli mne si na takomto strašnom mieste.... Keby som neodišiel , nikdy by sa to nestalo....." Položil som mu prst na jeho sladké pery...
"Psst! Už za nezaťažuj tým čo bolo... Hlavné je , že sme teraz spolu a už nás nič nerozdelí....
Nikdy..."
"Nikdy.... Mimochodom , tá stena je fakt romantická" Venoval mi jeden z jeho neodolateľne zvodne sexy úsmevov ... Znova som ho začal bozkávať.... Pomaly som prešiel ku krku . Bill zaklonil hlavu , aby som mal k nemu lepší prístup... Obsypával som ho bozkami.... On len spokojne oddychoval.... Potom som sa vrátil znova k jeho ústam.. dnes som nechcel viac... Romantické bozky a chvíľa prežitá v náručí najmilovanejšieho človeka sú pre mňa tým najkrajším....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mishka Mishka | Web | 6. října 2010 v 18:11 | Reagovat

tyjo...brečím jak želva...to bylo tak krásné a romantické a něžné a nádherně napsané...všechny ty pocity a emoce...krása...=)

2 Wanity Wanity | E-mail | Web | 6. října 2010 v 19:36 | Reagovat

Dík moc :)

3 sjuzn sjuzn | Web | 11. října 2010 v 19:52 | Reagovat

kráásne:) woww:)

4 Ripler Ripler | 10. dubna 2011 v 10:43 | Reagovat

Krásný příběh. Akorát ta část s doktorem je docela drastická, no jo rodiče takovouhle lásku nepřekousnou

5 Diana Diana | Web | 10. dubna 2011 v 11:25 | Reagovat

[4]: Je to tak. Síce toto konkrétne je len fikcia , ale stávjú sa aj také prípady. bohužiaľ.

6 Zuzana Zuzana | 6. dubna 2012 v 0:27 | Reagovat

Tak veľmi mi bolo Toma ľúto. Ach, Bill aj on asi trpel, ale Toma to vážne vzalo. To s tou stenou bolo krásne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama