Nutné zlo

18. července 2011 v 0:06 | Diana |  Jednodielne
Spomínala som , že mám pre vás jednodielku ak si niektorí z vás pamätajú. Tak skôr , ako prednastavím na zajtra ďalšiu časť toho inkriminovaného textu vám sem dám toto. Je to dosť dlhé , asi najdlhšia jednodielka akú som kedy sama napísala , hádam to bude v pohode :) Už viac do toho nebudem kecať , asi len toľko že komentár fakt moc poteší :)


Najradšej by odišiel. Všetky tie veci , čo niekoľko dlhých dní vidí nonstop pred sebou mu už lezú na nervy. Všade , kde jeho pohľad čo i len čistou náhodou spadne, spozoruje typicky ženské predmety. Pohádzané rúže , očné tiene , kabelky , topánky. Nieže by už nebol za tých pár rokov na takéto veci zvyknutý od Billa , tiež je neporiadny a necháva za sebou spúšť ako hurikán , ale čo je moc , to je moc. Tamarinu prítomnosť neznesie a už vôbec nie , keď o sebe dáva vedieť snáď všade po celom byte.


Celý život si myslel o svojom bratovi , že je gay. Nikdy nemal priateľku , maľoval sa , starostlivo si upravoval nechty , bol blázon do módy. Aj keď sa mu čiernovlások nikdy priamo nepriznal , tieto skutočnosti mu nedovolili myslieť si čokoľvek iné. O to väčšie prekvapenie bolo , keď si Bill jedného dňa bez akejkoľvek prípravy alebo náznaku , priviedol domov nádherné dievča a predstavil ho ako svoju frajerku. Vtedy mu skoro oči vypadli. Skutočne vyzerali ako pár snov. Nedalo sa ani s určitosťou povedať , či je krajší on alebo ona. Obaja boli, a aj doteraz sú ,dokonalý pár. Láska , krása , peniaze , život ako z nejakého prehnane romantického filmu im tak trochu... Závidel? Nemal sa za to rád. Vlastne on nezávidel Billovi. On žiarlil. Vždy , keď ich uvidí , ho stojí skutočne veľa síl , aby na sebe nedal poznať najmenšiu známku žiarlivosti , závisti ,alebo akejkoľvek negatívnej emócie. Je až prehnane milý , čo sa jeho dvojčaťu zdalo už mnohokrát priam podozrivé.
Tom by za žiadnu cenu nepripustil , aby sa Bill a nedajbože Tamara dozvedeli o jeho malom tajomstve. Koľkokrát sa chystal povedať mu to? Koľkokrát mu to pokazila? Nespočetne veľa. Aj tak ho mrzel najviac ten deň. Deň , keď bol skalne rozhodnutý o tom , že sa Billovi prizná a bude niesť za to následky. Nápor citov bol nevydržateľný , doháňal ho k šialenstvu. A Tom nechcel byť šialený. Chcel len povedať svojmu dvojčaťu , čo cíti. A v ten deň sa do jeho života vkradla ona a jeho šance na opätovanie lásky boli nadobro zmarené.
"Ahoj , čo tu robíš tak sám? Poď k nám , voda je úžasná!" maznavým hlasom prehovorila k osamelému Tomovi , sediacemu v obývačke na kresle, pôvabná červenovláska s perfektnou postavou. Z jej tela ešte stále kvapkali drobné kvapky, zatiaľ čo si sušila vlasy bielym uterákom.
"No to je skvelé," nezaujato podvihol jeden kútik pier, neodhliadnuc od gýčovej váze na stole. Tam , kde je dobre Tamare a Billovi , tam nie je dobre Tomovi. Je to zlá kombinácia na zábavu , rozhovor , čokoľvek. Preto je radšej sám a opustený, nech sa tí dvaja venujú sebe.
"Nie , vážne! Bill ma už skoro utopil , mám vodu snáď všade. Teraz nech skúsi utopiť teba , choď za ním. Ja idem zatiaľ do sprchy," prešla po podlahe smerom do kúpeľne , zanechávala po sebe mokré stopy nôh.
Toto už je lepší nápad. Bill sám sa správa úplne inak ako Bill s ňou. Možno si to len namýšľa , ale boli si vtedy bližší. Možno to len chcel vidieť.

Rozhodol sa teda využiť chvíľku súkromia v Billovej spoločnosti a vyšiel von za ním. Jeho dvojča bolo ešte stále v bazéne, rozvalené na pestrej kvetinovej nafukovačke , ktorú samozrejme vyberala jeho žena.
"Tamara? To si ty?" neotvoril Bill oči , len podľa zvuku dverí zaregistroval príchod nejakej osoby. Toma trochu mrzelo , že si hneď nespomenul práve naňho , ale čo mohol očakávať? Sú predsa zasnúbení , je jasné , že má Tamaru radšej.
"Nie , to som ja. Chcel som ti povedať , že dnes večer odídem," Tom toto rozhodnutie neplánoval , vlastne ho napadlo až v tejto sekunde. Ale vedel , že je to správne. Necíti sa tu dobre , pripadá si ako piate koleso na voze a to nemal rád. A bol si takmer istý , že jej určite prekáža. Takže nebol dôvod tu ďalej zostávať , aj keď ho to mrzelo.
"Čože?!" vyplašene sa Bill strhol , skoro až padol späť do vody , keď si uvedomil , čo Tom vlastne hovorí.
"Už? Nie! Veď si tu sotva tri dni! Prečo už?! Nepáči sa ti v Amerike? Zostaň tu aspoň kvôli mne , prosím. Ani som si ťa poriadne neužil."
Ktovie prečo. Sťažka si pomyslel Tom.
"Nevideli sme sa tak dlho.... Tri roky. Vieš , ako si mi chýbal?" Bill sa zosunul do vody , doplával až ku kraju , kde Tom automaticky prikročil k nemu.
"Aj ty mne si chýbal , ale..."
"Ale čo?"
"Vieš čo? Zabudni na to , dobre? Čo takto večera?" usmial sa Tom , nemal rád pohľad na jeho brata , keď je z niečoho rozhodený. Zdalo sa , že jeho odchod si úprimne neželá. To Toma hladilo pri duši , mal rád , keď sa oňho Bill zaujíma.
"Tak fajn ," usmial sa , "Tam...!" nestihol ani dokričať jej meno , Tom mu okamžite dal ruku na ústa.
"Len my dvaja," Bill sa na svoje dvojča trochu nechápavo zadíval. Zostal neisto nervózny a Tom to spozoroval.
"Ak teda chceš."
"Samozrejme," pousmial sa , jeden prameň mokrých čiernych vlasov sa mu zosunul do tváre , na čo sa obaja zasmiali.
"Vždy si to mával v očiach," stále s úsmevom načiahol Tom ruku a vlasy mu z tváre odhrnul.
"Už odkedy si sa dal prefarbiť."
"Áno."
Tom kľačal vedľa bazéna , díval sa priamo do Billovej mokrej tváre. Bola taká krásna , bola bez mejkapu. Bol mu tento pohľad vzácny , nevideli sa tri roky a pred tým chodil Bill namaľovaný skoro aj spávať.
Niekoľko sekúnd tam zostali , vlastne až pokým im ich vzájomný uprený pohľad nebol... Zvláštny...
Takto sa naposledy dívali na seba , keď Bill odchádzal. Vtedy sa Tomovi zrútil svet , celé dni plakal vo svojej izbe , aj keď už mal osemnásť. Nechápal , ako to Bill mohol urobiť. Odísť. Sľúbili si , že budú predsa navždy spolu! Že si kúpia spoločný dom , nerozdelia sa. Tom to chcel dodržať , no strašne ho mrzelo , že Bill nie. Nečakal to , bola to ako rana pod pás. Keby aspoň neodišiel tak veľmi ďaleko , až do Ameriky. Ale nie... Zradil ho.
"Tak , ja sa te-teda idem prezliecť," s menším ,jemu samému nevysvetliteľným ,koktaním sa Bill vytratil z bazéna. Okamžite odišiel dovnútra , viac sa na Toma ani nepozrel.
Obaja bratia boli z tohto obedu nervózni. Nevedeli prečo , ale cítili , že sa teraz niečo zmení. Či sa viac uzmieria alebo pohádajú , alebo sa stane ešte niečo iné , rozhodne to bude niečo zásadné. Ani jeden si však netrúfol s istotou povedať , čo to bude.
"Tamara? Ideme s Tomom na večeru , dobre?" zakričal Bill smerom ku kúpeľni za svojou snúbenicou. Tá v tom momente vyšla a vrhla sa mu na krk.
"A keď sa vrátime , mohli by sme sa jeden druhému trochu povenovať , čo myslíš?" každé slovo vyslovila veľmi pomaly a dôkladne , snažila sa znieť vyzývavo. Bill vedel , že na to pravdepodobne mať náladu nebude. Predsa nemôže spať s ňou , keď je Tom v dome. Istotne by to počul , koniec koncov nebývajú v žiadnej vile so sto izbami. Ale Tamare nechcel zničiť dobrú náladu. Jedno jej však oznámiť musel.
"Ehm , no... Na večeru ideme len my dvaja. Nehneváš sa , však nie? Však , však, však?" už dopredu nahodil psie oči , vedel , že by sa možno naštvala a to riskovať nechcel. Predsa len ju má rád , aj keď v tejto chvíli je mu prednejší Tom , ako ona.
"Aha..." ruky z krku Billovi spustila , úsmev nachvíľočku zamrzol. Vzápätí ho však vrátila späť , "nie , keď mi to potom vynahradíš," venovala mu nežný bozk , teraz sa vzdialila už úplne. Bill si v duchu povzdychol. Má inú možnosť , ako súhlasiť? Pre pokoj v duši nemá.
"Samozrejme , že si to vynahradíme. Ale musíme byť potichu!" priložil si prst k perám a usmial sa. Už by chcel byť s Tomom niekde v reštaurácii , radšej sa vyhnúť pokračovaniu rozhovoru oblúkom.
Tamara s úsmevom zopakovala Billovo gesto a prešla k veľkej vstavanej skrini , kde mala celú hŕbu vecí.
To už Billa nezaujímalo. V rýchlosti na seba niečo nahádzal , s mejkapom sa neobťažoval. Aj tak by sa mu v tom teple zbytočne roztiekol.
"Tom? Môžeme?" zakričal na hosťovskú izbu , keď prišiel do obývačky. Ani si neuvedomil , že Tom už dávno stojí pri dverách , oblečený v bielych ľahkých nohaviciach a bielej košeli. Billovi sa až zahmlelo pred očami , keď ho uvidel. Musel si to priznať , veľmi mu to pristalo. Vyzeral tak... Krásne.
"Wou , pristane ti to ," netajil sa svojím zmýšľaním. Zdalo sa mu to neškodné.
"Stále nemôžem uveriť , ako si... Zmužnel," zasmial sa nad tým slovom , ale bolo to to správne.
"Dík , aj tebe to pristane a... Ty si stále rovnaký," Tom sa zasmial , ale nemyslel to zle. Chcel tým povedať , že je Bill stále rovnako detský a roztomilý. A... príťažlivý.
"Ďakujem hah , ale zmenil som účes! Všimol si si vôbec?"
"Jasné , že áno. Už si neni môj malý brat levíča. Už si môj brat... Hmm... Čo je toto za zvieratko?"
"Tomi prestaň," Bill ho zľahka buchol do ramena , Toma to nútilo pousmiať sa. Ani nie nad tou nijakou ranou ,ale nad tým oslovením.
"Tak si mi povedal naposledy , keď sme mali pätnásť a..."
"Nepokračuj," okamžite Toma zastavil. Nechcel znova spomínať na to , keď si ten večer prejavovali svoju náklonnosť viac , ako je to u dvojčiat obvyklé.
Sedeli v bazéne , rodičia , ani nikto nebol doma. Len oni dvaja , ticho a tma. Vládlo medzi nimi akési napätie , ani jeden z chlapcov si nedokázal pomôcť. Túžili po sebe a to ich desilo viac , ako čokoľvek iné na tomto svete. Vedeli , že je to zlé. Ale nedokázali si pomôcť. Nechávali sa unášať svojimi pocitmi , boli pri sebe tak blízko. Tom bol skoro až prilepený na tele svojho brata. Nielenže ho to vzrušovalo , ale nemohol zastaviť svoju túžbu. Jednoducho sa naklonil nad Billa a pobozkal ho. Nikdy neoľutoval , že to urobil. Jeho pery si tak moc priali cítiť tie Billove , že si nedokázal povedať nie. Premohla ho túžba.
Dohodli sa , že o tom v živote nebudú hovoriť , nikomu to nepovedia a všetko bude ako pred tým. Proste na to zabudnú. Lenže zatiaľ , čo Bill na to zabudol už o pár minút , Tom si to v myslí prehráva až doteraz. Bola to najkrajšia chvíľa v jeho živote.
"Radšej po -poďme," opäť sa dostavilo Billovo koktanie. Tom vedel , že to robí len keď je nervózny, to v ňom nechávalo zvláštne pocity. Otázka znie: Prečo je Bill nervózny?
"Máš pravdu , ideme," krátkou cestou nasadli do Billovej Audiny , rozbehla sa k reštaurácii.
Po ceste sa bavili o samých nezmyselnostiach, len aby nemuseli nadviazať na tému , ktorá je pre nich tabu. Až potom , čo si sadli do rohu reštaurácie a objednali si jedlo sa nedopatrením opäť vrátili tam , kde boli.
"Mám ťa strašne rád , Bill. Nevieš si ani predstaviť , ako si mi ten čas chýbal," načiahol sa Tom po Billovej ruke na stole , opatrne sa jej dotkol. Nechcel Billa vyplašiť , ale potreboval ho cítiť. Aspoň trošku. Určite si to bude v noci vyčítať , ako celý tento pobyt , ale musel. Nechcel , aby sa jeho dvojča vyplašilo , no po ruke začal jemne prechádzať.
"Aj mne si chýbal. Si môj brat , je to samozrejmé."
"Chýbal som ti len preto , že je to samozrejmé?"
"Nie , ja , nemyslel som to tak. Vieš , čo som tým chcel povedať."
"Nie neviem."
"No tak , nerob ako malé dieťa."
"Chcel by som ním byť. Vtedy bolo všetko jednoduchšie. Chcel by som mať štrnásť."
"Prečo štrnásť?"
"Pretože vtedy som ťa mal len rád."
"Tom..." Bill si ťažko povzdychol. Pomaly mu začínalo dochádzať , o čom jeho brat hovorí. Aj keď sa proti tomu bránil zubami nechtami , nemohol si to tajiť.
"Prepáč mi to," Tom rýchlo stiahol ruky späť , uvedomoval si , že toto je už príliš veľký tlak na jeho dvojča.
"Nie , to ty mi prepáč. Nemal som sa pýtať," nervózne Bill sklopil pohľad , ruky tiež stiahol späť , cítil sa divne. Tak zvláštne napäto , tvár mu horela. Hanbil sa , ani nevedel čoho.
"Uhm."
"A ako sa má mama? Všetko v poriadku?" Bill rýchlo prehodil tému , dúfal , že aspoň takto mu ten nepríjemný pocit vizuálne zmizne z tváre .
"Ale áno , chýbaš jej. Chcela prísť aj ona , ako prekvapenie , ale na poslednú chvíľku si to rozmyslela. Gordon ju vzal na nejaké romantické miesto. Vieš aká bola šťastná? V poslednej dobe je to na ňu trochu priveľa," Tom sa trochu zhupol na stoličke , zahryzol si do pery.
Tom aj napriek Billovmu protestu zaplatil účet a dostali sa späť do auta, nie dlhou cestou až k domu. Bill vypol motor auta , no v momente , keď chcel vystúpiť ho Tom chytil za predlaktie , nie silno , ale Bill sa aj tak prekvapene strhol.
"Počkaj. Ešte chvíľočku tu zostaňme. Prosím ," prenikavo daroval Tom Billovi spaľujúci pohľad. Bill bol neistý , cítil sa divne v jeho zovretí. Netrúfal si uhádnuť , prečo to Tom urobil.
"Prečo?"
"Chcem," starší z chlapcov jednoducho odpovedal , Billa pustil. Ruky si položil na kolená , zaklonil hlavu a zavrel oči. Potreboval chvíľku nemyslieť na nič. Nepoznal pravý dôvod , prečo si želal , aby tu s ním Bill zostal. Jednoducho to potreboval.
"Tom , mali by sme ísť. Tamara bude vystrašená , kde sa toľko motám," prehodil Bill , v skutočnosti mal len strach z toho , čo by sa mohlo stať.
Nebuď paranoidný , Bill , nebuď paranoidný! Neustále si v duchu opakoval.
"Tak za ňou choď , ja tu ešte zostanem."
"Nie , nenechám ťa tu samého."
"Tak tu zostaň so mnou," Tom otvoril oči , opäť sa hlboko zadíval do tých jeho hnedých. Lepšie sa na sedadle usadil. Nič netušiacemu Billovi po tme našiel ruku , pritiahol si ju k sebe na svoju stranu auta.
"Prečo si odišiel tak ďaleko? Až sem? Mal som depresiu skoro rok , než som sa naučil žiť s tým , že ťa uvidím už len pár krát," Tom sa rozhodol , že dnes Billovi povie , ako sa v ten deň cítil. Nevedel , čo ho prinútilo k tomu rozhodnutiu , že to chce urobiť práve teraz , ale pokladal to za najsprávnejšiu vec , ktorú dnes mohol urobiť. Možno už nikdy nebude mať možnosť.
"Tom , prosím," ťažko si Bill povzdychol , využil chvíľky , kedy sa Tom nepozeral a pevne stisol viečka k sebe. Akoby sa tým pohybom snažil zatlačiť vinu späť do úzadia.
"Nie , ja... Chcem ti to povedať. Neviem prečo , ale chcem."
"Povedz mi to."
"Vtedy... Keď si domov priniesol Tamaru , puklo mi srdce. Ako si to mohol urobiť a nič mi pred tým nepovedať? Ani nenaznačiť? Musel si vedieť , že..." Tom sa odmlčal. Na niektoré slová stále nie je pripravený povedať ich nahlas. Aj keď by si to moc prial , cítil by sa... Zlý. Uvoľnený , ale zlý.
"Nemôžem ti to povedať."
"Nemôžeš?"
"Sám to neviem."
"Ach..."
"Chcel by som vrátiť čas, ani nevieš ako veľmi," Tomov pohľad smeroval na Billove lesklé oči , tie jediné sa odrážali od tlmeného svetla pouličnej lampy.
"Lesknú sa ti oči," zašepkal do ticha.
"Viem , cítim to."
Bill sa cítil úplne mizerne. Už teraz ľutoval , že s Tomom vôbec zašiel na večeru. Nechcel toto počuť. Je mu tak zle , srdce ho bolí , oči ho od sĺz pália , navyše sa pred Tomom hanbil. Hanbil sa za vlastné pocity , nevedel ich ani rozoznať. Čo je skutočné a o čom sa len presviedča.

"Nemal by si kvôli mne plakať."
"Nie," doplnil ho Bill. Uvedomoval si význam tejto situácie, navyše v ňom Tom prebudil znova to , pred čím sa snažil celých šesť rokov ujsť, desilo ho to ,zvieralo mu to žalúdok.
"Je to šialené , že sa to deje práve mne. Nenávidím sa za to."
"To nehovor ," ruku položil na tú Tomovu , jemne mu stisol prsty. Chcel ho presvedčiť o tom , že to nie je správne , že sa nemôže nenávidieť, aj keď v sebe zápasil s rovnakým problémom a tiež nemal na mále.
"Je to pravda. Povedz mi , videl si už niekedy človeka , čo má svoje dvojča rád viac , ako je to norm-"
"Ja som tým človekom , Tomi," prerušil Toma skôr , ako stihol dopovedať myšlienku . Začínalo sa to v ňom miešať viac , ako mal pocit , že dokáže uniesť.
"Ale to je zlé," Tom sa zachvel , keď z Billových úst opäť vyšlo to oslovenie. Tomi.
"Moc zlé. Vrátilo sa to. Zas..." Bill si prstami prešiel po tvári , pod ich končekmi cítil vlhko od sĺz.
Tom ho pozoroval , okamžite mu ich zotrel on. Bolelo ho , že Bill plakal. Bola to emočne tak nabitá chvíľa , nikdy nič podobné nezažili. Ostatný čas sa jednoducho tvárili , že nič neexistuje , aj keď každý z nich vedel svoju pravdu.
Po prvý krát si city nepriamo priznali, aj keď nebolo potrebné použiť veľa slov. Pohľady hovorili za všetko. V tento moment dokonca navzájom vedeli , ako sa cítia. Bolo to strašné.
" Bill , ja... Prepáč mi to všetko. Nemal som prísť. Mrzí ma to."
"Nie , potrebujem ťa tu. Prosím , teraz neodchádzaj," v Billovi začali bojovať všetky jeho túžby a pocity naraz , porazili tie mantinely , ktoré mu bránili priznať si to. Otvorene priznať , že miluje svojho brata.
Pomaly sa cez sedadlo naklonil k Tomovi , každý milimeter si starostlivo rozmyslel , než ho zdolal. Vždy však vyhralo áno. Opatrne sa dotkol jeho tváre, palcom ho hladil po líci.
Tom sa s chuťou oprel do jeho dotyku. Jeho žalúdok robil kotrmelce vzad , v bruchu cítil motýliky.
Vo chvíli keď sa ich pery opäť po dlhých rokoch spojili , city oboch chlapcov naraz explodovali. Celým telom im prebehlo spaľujúce teplo a neuveriteľný pocit úľavy. Vždy po tom tak moc túžili , dokonca neverili , že sa to raz stať môže. A teraz? Deje sa to.
Tom opatrne presunul prsty do Billových vlasov , stisol ich v päsť , nie moc silno. Jeho hlavu si pritiahol ešte bližšie , neodkázal sa bozku nabažiť. Mohol by takto zostať do konca života, aj tak by mu to bolo vzácne.
Bill ako prvý nesmelo zapochyboval perami , vyžiadal si viac. Prišlo mu to ako skúška , kto má viac odvahy preukázať lásku tomu druhému , s tým chcel čiernovlások za každú cenu vyhrať.
Tom na to reagoval len jednoduchým spôsobom , pootvorenými ústami. Bez premýšľania nechal brata vplávať jazykom dnu. Jemne mu vydýchol do pusy od vzrušenia. Predstava , že Bill sa ho naozaj dotýka , naozaj ho bozkáva vášnivo na pery a to celkom dobrovoľne , mu spôsobovala vlny rozkoše a mráz po chrbte. Je to neuveriteľné , on ma má skutočne rád.Pomyslel si Tom , chytil svoje dvojča za zátylok a viac pritiahol k sebe - takmer až nemožne blízko.
"Milujem ťa," vzdychol starší z dvojičiek , no na tieto slová sa Bill prudko odtrhol. Pery mal zružovené , triasli sa mu. V hlave mu lietali milióny pre a proti možností , srdce poznalo len pre. Rozum proti tomu rebeloval a to ho štvalo najviac.
"To nemôžeš. My nemôžeme... Och ,bože, čo som to urobil," hlas mu prudko klesol , prstami si prešiel po perách. Stále na nich cítil tie Tomove vytúžené, sladké. Chcelo sa mu rozplakať sa ako malé dieťa , ale musel to ustáť. Nemohol...
"Bill, ja ťa milujem , miloval som ťa po celý ten čas. Vždycky..."
"Buď ticho , prosím , drž hubu," na pár sekúnd Bill stisol pevne svoje viečka , oči ho zase začali štípať. Nechcel viac plakať , nie pred Tomom.
"Musím ísť," zbabelo sa čo najrýchlejšie vytratil z auta a bežal späť do domu za svojou snúbenicou.
Tom sa zničene spustil na sedadlo auta , založil si tvár do dlaní.
"Čo som to urobil," vzlykol , po tvári sa mu spustilo niekoľko sĺz. Bol naštvaný sám na seba, prečo to urobil? Nechal sa uniesť svojimi citmi a to bola chyba. Aspoň tak si to myslel.
Tom ten večer odišiel do hotelu , usúdil , že asi ani pre jedného z nich nebude správne , ak sa vráti aj on do domu svojho brata. Ten okamih bol v ich živote príliš zlomový na to , aby sa to vyriešilo tak rýchlo.
Len čo zo seba povyzliekal všetky veci sa zvalil na veľkú mäkkú posteľ a poddal sa nútenému spánku. Zostávalo mu len modliť sa , aby ho aj v snoch neprepadla vina.
---
"Och , Bože , och Bože Billi ," vzdychala Tamara sama sa pohupujúc na Billovom lone. Na jeho tvári sa síce rysovala grimasa vzrušenia , v skutočnosti to ani poriadne nevnímal. Neužíval si to , bral to len ako povinnosť. Držal ju za boky , oči mal pevne zomknuté k sebe , zhlboka dýchal. Občas si nad sebou predstavoval jeho brata , no túto myšlienku sa snažil čo najrýchlejšie vypudiť z hlavy. Pripadala mu nechutná , no na druhej strane tak zatratene krásna a vzrušujúca.
Trochu zatriasol hlavou , chcel sa tých predstáv zbaviť.
V penise mu trochu zacukalo , vedel , že sa blíži koniec . Nemohol sa toho dočkať.
"Už budem ," sťažka prehltol a zaklonil hlavu.
"Áno , áno," Tamara nepovedala nič iné , prijala Billovo vyvrcholenie sebe , jej telom sa tiež rozlial príjemný pocit rozkoše. Zvalila sa na Billa , bozkala ho na kľúčnu kosť a vydýchla mu na krk horúci vzduch. Bill ju trochu od seba odstrčil bez slova sa postavil a odišiel do kúpeľne.
"Kam ideš?" spýtala sa za jeho chrbtom otočenou osobou , ale tá ju už nevnímala, len prudko za sebou zavrela dvere.
"Idiot , idiot , idiot," šepkal si sám pre seba nenávistne. Hruďou sa mu prelieval pocit viny , zlyhal. Myslel si , že keď si nájde dievča , ktoré bude mať rád a odíde ďaleko , doslova utečie od problémov , že ho nedostihnú. Ale dostihli a to v tej najhoršej podobe. Zamilovanosti do svojho vlastného brata.
Bill sa utápal v myšlienkach nasledujúcu hodinu. Sprcha nebola zapnutá , takže to Tamare muselo prísť divné. Čo asi mohol hodinu robiť v kúpeľni sám? Niečo sa jej nepozdávalo.
Podišla ku dverám a opatrne na ne zaklopala.
"Zlato , si v poriadku?"
"Nechaj ma samého , prosím," Billovi bolo jasné , že to Tamara nenechá len tak , ale nemal náladu povedať jej čokoľvek iné.
"Deje sa niečo? Môžem ti nejako pomôcť?" ustarostene sa spýtala , trochu si povzdychla. Nemohla prísť na dôvod Billovho správania , vnútri ju to zožieralo.
"Vlastne áno."
"Jak?"
"Prines mi cigarety."

***
Tom sa už tretí deň snažil Billovi dovolať , jeho telefón bol ale zásadne proti tomu. Vlastne za to nemohol on , ale majiteľ. Zbabelosť ho príliš viazala k zemi , neodvážil sa prísť priamo za ním a pozrieť sa mu do očí. Nebol si istý , čo by sa v tej chvíli mohlo stať.
Telefón mu musel vyzváňať snáď každú chvíľočku a aj napriek tomu to Bill nikdy nezodvihol. Až na jeden krát , kedy sa Tom okamžite chopil možnosti.
"Billi , Billi , prosím neskladaj. Ja... Je mi to hrozne ľúto , čo sa v tú noc stalo a... Chcem ti len povedať , že toho neľutujem. Mrzí ma to len kvôli tebe , pretože sa asi cítiš zle. Ale... Bill , ja odchádzam. Prepáč mi to , chcel som ti to povedať už pred troma dňami , ale nedal si mi možnosť. Ten bozk pre mňa veľa znamenal , ešte viac prehĺbil moje city k tebe a myslím , že to nie je správne. Nie je to spravodlivé voči tebe. Len chcem , aby si vedel , že ťa stále budem milovať a ešte raz... Mrzí ma za teba ten včerajšok. Dúfam že na to rýchlo zabudneš , aspoň tak , ako pred šiestimi rokmi. Tak... Zbohom," V tej chvíli Tomovi zavesil telefón . Nečakal to , ale nemohol vedieť , že práve neviedol monológ s Billom , ale s Tamarou.
-
"Pane Bože," zhrozene sa stále dívala na Billov telefón, prstami si premnula spánky. Nemohla uveriť tomu , čo práve počula , ale krásne jej to všetko do seba zapadalo. V tú noc Bill strávil v kúpeľni takmer tri hodiny, ostatné dni , kedykoľvek , keď sa na Toma spýtala, Bill zmenil tému. Preto to robil... Aj on ho miloval , bolo jej to jasné . Bála sa priznať si to , ale jej druhé ja to proste nedokázalo odmietať. Tlačilo jej to do hlavy znova a znova.
"Pane Bože ," zopakovala , oprela sa o stenu spálne , zosunula sa na kolená.
"Veď to je incest..." šepkala do ticha miestnosti. Spánky si tuhšie pritlačila , naivne dúfala , že sa jej to len zdalo. Zúfalo si priala , aby nikdy neschválila nápad pozvať sem Toma. Doteraz by žila v tom , že to ona je ten človek, pravý pre Billa. Žila by v klamstve , ale aspoň šťastná.
"Zlato? Kde máme-"
"Volal Tom," sucho odpovedala , keď Bill vošiel do spálne s úmyslom nájsť nejaké tričko.
"A...ach. Čo chcel?" Tamara nevedela s istotou povedať , či chce , aby to Bill vedel alebo nie. Videla na jeho tvári výraz , keď o ňom začala hovoriť , ten ju dostatočne utvrdil v domnienkach.
"On..." na poslednú chvíľku sa ešte stále rozhodovala , čo by bolo pre nich to správne. Zostane s ním , bude trpieť , že ju nemiluje , pri každom bozku , dotyku bude vedieť , že myslí na Toma alebo ich vzťah nadobro skončí a ona dá voľnosť incestnej láske? Toto rozhodnutie ju drvilo na márne kúsky , no Bill stále čakal na dokončenie začatej odpovede.
"Bill," sťažka vydýchla , postavila sa zo zeme a vzala jeho ruky do svojich.
Bill bol zmätený , nedokázal si ani trúfnuť hádať čo takéto správanie môže vôbec znamenať. Žalúdok sa mu nepríjemne prevrátil od strachu.
"Viem to."
"Čo, čo? Čo v-vieš?" Bill začal koktať , jasne tým dával najavo svoju neistotu. Viac mi to už potvrdiť ani nemôžeš. Povedala si Tamara v duchu , pokračovala vo svojich slovách ďalej , aj keď ju to bolelo. Myslela si , že to bude jednoduchšie , no jeho milovala príliš na to , aby to tak naozaj bolo.
"Prečo si so mnou strácal čas , keď ma nemiluješ?"
"Tamara preboha , veď ja ťa mám rád! O čom to hovoríš?"
"Mať rád a milovať je rozdielne , Bill. Škoda , že si si to uvedomil tak neskoro. Mňa máš síce rád , ale... Toma miluješ."
Po tom , čo Tamara vyslovila tieto slová Billov žalúdok zovrelo v bolestivom kŕči a jeho svedomie bolo dohryzené na márne kúsky.
Nemohol uveriť , že to ona naozaj vie. A nebol si istý , či ho prezradilo jeho správanie , alebo ho prezradil Tom.
"Panebože..." Bill vydýchol , pohľadom okamžite uhol. Nedokázal sa jej dívať do očí , nie po tom , čo prišla na jeho zvrátené city. Mrzelo ho , že ju celé tie roky ťahal za nos a sám sebe nahováral , že ju miluje. Mohlo to byť inak . Som sebec!
"Ako len môžeš? Je to tvoj brat!" aj keď by si veľmi priala zlosťou zvýšiť hlas , nedokázala to. Táto novinka jej vzala toľko energie ,že nedokáže reagovať inak , ako potichu.
"Nepochopíš to. Nikto to nikdy nepochopí," Bill zamykal hlavou , bol pevne rozhodnutý sa k tejto téme s Tamarou nikdy viac nevracať. Aspoň nie sám od seba. Vzal svoj mobil z nočného stolíka , dosť tvrdo okolo Tamary prešiel . Jednak ju ľutoval , nevedel , čo by spravil na jej mieste , keby sa dozvedel , že jeho budúca žena miluje vlastnú sestru. Ale jednak bol naštvaný , že sa to dozvedela. Keby zdvihol ten skurvený telefón , nič takéto sa nemuselo stať!
"Je to hrozné , je to incest! Uvedomuješ si to? Predsa... Nezákonné a vôbec. Panebože , kam som sa to ja dostala... Kam?" skormútene si založila tvár do dlaní a vzlykla. Čím ďalej , tým viac bola znechutená, ako naštvaná. Keď si predstavila posledný sex s Billom a on istotne myslel naňho , na svoje dvojča . Bolo jej z toho na zvracanie. A nie len ten posledný , ale všetky.
"Ja viem , že je to zlé. Odpusť mi to a je mi úplne jasné , že ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť ,a je to definitívny koniec. Ale... prosím ťa , prosím," Bill presvedčivo znížil tón hlasu zo zúfalstva , Tamaru chytil za plecia no ona sa automaticky odtiahla , jeho dotyky mu prišli zrazu nepríjemné a zvrhlé. Aj keď to s jej osobou nemalo nič spoločné , cítila sa špinavá pod jeho rukami.
Billovi doplo , čo sa asi deje. Nebolo mu to príjemné , ale chápal ju. Po takomto zistení je to pochopiteľné , že s ním nič nechce mať. Trochu ho to mrzelo , no aj tak s tým už nemohol nič urobiť. A možno to tak je lepšie... Konečne nikto z nich nebude žiť v klamstve tak , ako doteraz.
"Prosím nikomu to nepovedz. Urobím čokoľvek , len to nikomu nehovor," Tamara pochopila , že je to pre Billa asi naozaj dôležité , keď jej do očí udrela slza spadajúca po jeho tvári. Nervózne zamrkala , na chvíľku odvrátila pohľad ,ale prikývla.
"Ďakujem," Bill ju chcel objať , no v momente si spomenul na jej pohrdnutie dotykov. Rozmyslel si to , radšej len sklopil hlavu .
Posledný krát sa na ňu zadíval , ona na Billa však nie. Nemala toľko odvahy sa mu ešte pozrieť do očí. Nie po tom , čo zistila.
-
"Tom? Prosím , kde si?!" vybafol na Rastu jeho brat , hneď ako počul len náznak zdvihnutia telefónu .
"Na letisku , prečo? Čo sa de-" nenechal Toma dopovedať , už aj si to prázdnou cestou rútil za ním na letisko. V duchu sa modlil , aby Toma ešte zastihol , aby mu neodišiel. To by si neodpustil , keby mu nestihne povedať ako moc ho miluje. Teraz sa Bill už nemal pred čím skrývať. Pochopil , že klamať sám sebe je úplne zbytočné , pretože ho svedomie aj tak doženie.
Rýchlejšie ako čokoľvek na svete Bill zaparkoval svoje auto na preplnenom parkovisku hneď pri letisku. Utekal dovnútra čo mu nohy stačili , nemal kondičku športovca , ale pre lásku je schopný urobiť čokoľvek. Zvlášť pre lásku k Tomovi .
Brodil sa ľuďmi postávajúcimi v hale , len tak čakajúcimi na lietadlo. Bolo ich tu príliš veľa. Hľadal Toma v tomto chaose , no vytúženého pohľadu sa nie a nie dočkať. Kde je? Je na inom letisku? Nestihol ho? Nadobro odišiel ? Na niečo tak zlé nechcel ani myslieť , aj keď sa mu to zapieralo len veľmi ťažko.
"Tom!" márne zakričal do davu ľudí , jeho hlas nepredstavoval ani zlomok zvuku na letisku. Srdce mu začala opantávať panika. Čo teraz?! Nemohol ho nechať len tak odísť. Nemohol!
"Tom!" zakričal ešte raz , stále nič. Jeho hlas bol zúfalý. Dostal sa až k celkom predným radom , kde ľudia už nastupovali do lietadla , keď zrazu Toma zbadal stáť pri žene , čo ho púšťala dnu. Už-už jej išiel podávať letenku, keď čiernovlások hrubo sotil všetkých ľudí , nestaral sa , či niekomu ublíži alebo sa niekto naštve. Bolo mu to fuk. Dôležité je , aby Toma stihol , aby neodišiel.
"Tomi , nie! Neodchádzaj! Prosím nie!" zakričal , došiel až k nemu a prudko sa mu hodil okolo krku. Myslel si , že už ho snáď ani nikdy nepustí , že takto zostanú stáť navždy. Bill v jeho náručí.
"Bill , panebože , čo tu robíš? Moje nervy," Tom bol celkom šokovaný bratovým objatím a vôbec jeho prítomnosťou. Nečakal , že príde a vôbec nie ,že ho takto prijme. Neveril vlastným očiam , keď ho tu uvidel.
"Nesmieš mi odísť , prosím , nesmieš!" čiernovlások mu vzlykal do ramena , slzy mu jasne spadali na Tomovo tričko pod návalom emócii. Mali len jedno šťastie , že ich tu nik nepoznal.
"Pane , ste na rade ," napomenula ho anglicky hovoriaca žena v uniforme, no Tom len nesúhlasne zamykal hlavou a s Billom v objatí sa posunul ďalej , mimo radu. Stále na nich všetci zízali, ale im to bolo jedno. Užívali si , že sú tu, spolu.
"Nechoď," zašepkal mu Bill do krku , pri čom sa od neho odrazil horúci vzduch , ktorý nútil Tomovo telo otriasť sa , ako mu zimomriavky prebehli po chrbte.
"Nejdem , nejdem..." pohladil ho po vlasoch , natočil si tvár svojho dvojčaťa k sebe. Túžil ho pobozkať , dokázať mu , aký je šťastný , že si ho našiel. Pár sekúnd si len nemo hľadeli do očí , hľadali v nich všetky pocity , ktoré sa dali tak jasno vyčítať. A možno preto , že boli na vlas rovnaké.
"Milujem ťa."
"Aj ja teba , aj ja teba..." cítili potrebu povedať si to do očí. Konečne bez ostychu , následkov a strachu prezradenia tajomstva. Bolo to ako malé vykúpenie. Hoci len na veľmi krátky čas , ale položili by obaja život za túto nádhernú chvíľu.
Billove ruky sa samovoľne dotkli tváre jeho šťastného dvojčaťa. Teraz netúžil po ničom inom , len po bozku, ktorý musí dostať za každú cenu.
Dravo sa vpil do bratových pier , obom chlapcom sa po tele rozlialo teplo. Láska ich hriala na duši , na srdci , všade. Pretože bola tak nevinná a čistá , zároveň zakázaná. To im bolo v tejto chvíli jedno , nedokázali sa od seba odtrhnúť. V ich bozku bolo toľko túžby a bolesti, zároveň však šťastia , nedočkavosti a iných zmiešaných pocitov , ktoré sa ani slovami nedajú vyjadriť.
"Si môj život," vydýchol Tom do bozku. Billovi sa v hlave robili hviezdičky , nemohol uveriť , že túto chvíľku naozaj prežíval. Bola reálna , magická. Tak krásna , dokázal by tu stáť večnosť.
"Milujem ťa , milujem ťa , milujem , milu..." Billov hlas čím ďalej , tým viac ochabol. Ale len kvôli tomu , že mu bral dych Tomov zamilovaný úsmev venovaný jemu. Len jemu.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Čítal/a som poviedku "Nutné zlo"

click

Komentáře

1 wendy wendy | 18. července 2011 v 0:46 | Reagovat

tak toto bolo úúúžasné! VYSLOVENE som to zhltla jedným dychom! tie kurzívom napísané slová tam boli mrte efektné :D užasne písané užasne zakomponovaný paranoid ( pri vete "Chcel by som vrátiť čas, ani nevieš ako veľmi," som si pospevovala Môžeš stokrát vrátiť čas, týmto sa nič nezmeníí...") no nakoniec čas ani nebolo treba vracať a všetko dobre dopadlo :) btw.. čím ďalej tým lepšie píšeš ;)

2 Chris.* Chris.* | Web | 18. července 2011 v 9:55 | Reagovat

*oči mi vypadávají z důlků*
rozhodně jsem něco takového nečekala.
Na začátku jsem teda vůbec nevěřila v to, že by se ti dva mohli dát dohromady, protože mi fakt přišlo že Bill je docela hodně zamilovaný do té jeho holky.. No, a pak mě teda zarazila, ta její reakce.. Jako, asi by se mě něco takového taky dotklo, ale že by mi to přišlo nechutné to asi ne.. Přeci jen, když toho člověka miluje tak .. hold mu přeje to nejlepší ne? :D Tady mi přišlo jako by fakt litovala, že se s ní vůbec někdy zapletla.. No, nakonec si Bill, Toma našel, tak doufám, že spolu žijou šťastně, až do dnes.. :D Jednou větou, jednoduše, krásná povídka.. :)

3 Ripler Ripler | 18. července 2011 v 10:01 | Reagovat

Můžu říct jen: Páni, páni, páni tahle povídka je úžasná. Už dlouho jsem takovou nečetl

4 Diana Diana | Web | 18. července 2011 v 13:39 | Reagovat

[1]: Vyslovene strašidelným spôsobom ďakujem :D:D A pospevuj si čo chceš , len nech ťa nenapadne cudzí tieň! :D

[2]: Dlho som rozmýšlala ako by sa obyčajný nezainteresovaný človek postavil voči incestu  a myslím , že by to bolo asi takto. Aj keď určite nie u všetkých ,ale všeobecná reakcia sveta by bola aasi rovnaká. A Ďakujem :)

[3]: Naozaj? Veľmi nma teší , že sa ti páčila fakt! :)

5 Lanvinka Lanvinka | 19. července 2011 v 1:39 | Reagovat

Wow ;-). Pár chybyčiek ale inak super ;-)

6 Diana Diana | Web | 19. července 2011 v 12:13 | Reagovat

[5]: Gramatiku nekomentujem a roky som ti už vysvetlila:D

7 Dee Dee | Web | 19. července 2011 v 22:41 | Reagovat

konečne som sa dostala k čítaniu a len ťažko sa vyjadrujú pocity z tejto poviedky.v tom dobrom zmysle slova.bolo to tak realistické a môžem ti len povedať že WOW,úžasné :) *tlieska* toto je skvost twincestu ;)

8 Diana Diana | Web | 20. července 2011 v 14:58 | Reagovat

[7]: Páni Dee , ďakujem! Fakt moc moc ma to teší! :*

9 ƐƖį ƐƖį | E-mail | 30. září 2011 v 19:57 | Reagovat

Najlepšia FF-ka akú som do teraz čítala. zatial :) Len tak ďalej :-)

10 Zuzana Zuzana | 3. dubna 2012 v 0:07 | Reagovat

Som tak rada za ten koniec. Tamara sa napriek tomu aká bola znechutená zachoval dobre.Mohla pred Billom zatajiť ten hovor a mohla sa vydať. Som rada, že to neurobila. A som rada, že Bill šiel na to letisko.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama