Červen 2013

Rape me.

2. června 2013 v 3:05 | Diana Judas |  Jednodielne
Tom si obliekol teplú bundu a zabuchol za sebou dvere. Nemal už viac chuť počúvať ješitné a uštipačné poznámky svojho o pár minút mladšieho brata, tak to vyriešil ignoráciou a dal mu to dosť najavo. Má ho rád, vždy aj mal, no v poslednom čase sa cítil byť uväznený vo vlastnom dome, dokonca bez práva slobodnej vôle. Častokrát sa ani neodvážil vyjsť z domu bez opýtania. Kde sú tie časy , keď Bill bol len jeho roztomilý mladší brat, ktorého vždy ochraňoval? Nadobro preč... Teraz sú tu len dvaja ľudia, ktorí majú v sebe zmätok. Tom nevedel, čo sa vlastne stalo, prečo sa z Billa stala tak ambiciózna a dominantná osoba plná hnevu, zákernosti a sebeckosti. Neraz Tomovi prebliklo rozumom: Čo ak s jeho hlavou niečo nie je v poriadku? Ale na to mal až príliš rázne rozhodnutia. Človek by povedal, že ho niečo zmenilo. Ale čo? To je otázka, na ktorú Tom dlhý čas hľadal odpoveď, bohužiaľ stále bezvýsledne. Šalel z toho.

Každým ďalším krokom sa vzďaľoval od domu a naopak strácal v čiernej februárovej noci. Mrzlo, pár stupňov pod nulou, ale ani to ho neodradilo ujsť. Dal by čokoľvek za chvíľku bezmyšlienkovitého pokoja keď aj v mraze. Nehodlal túto , jednu z mála, možností premrhať. Čo na tom, že je hlboká noc a vďaka tme bolo vidieť len na pár metrov dopredu? Nič. Miesto, na ktoré sa chystal, by našiel možno aj poslepiačky, nejaká tma mu predsa nebude prekážať v ceste.
Pár čokoládových očí smerovalo k nočnej oblohe uprostred lesa. Vo výhľade mu prekážalo len pár odstávajúcich listov z konárov stromov nad ním, nič iné. Snažil sa, ako vždy na tomto mieste vedľa zamrznutého jazera, nemyslieť na nič. Dá sa vôbec existovať bez myšlienok? Tom dobre vedel odpoveď na túto otázku, no aj tak sa o to pokúšal. Vždy veril tomu, že nič nie je nemožné.
Sedel na chladnej zemi opretý o strom. Mráz ho štípal na lícach, ušiach, nose, nehovoriac o rukách a jemu to bolo jedno. Pritiahol si kolená k brade, čelom sa o ne oprel. Zavrel oči. Do jeho mysle sa pomaly, ale isto vkrádal on. Narúšal jeho pokojné prostredie.

Ešte ani tu mi nedáš pokoj, choď preč!

Tom si nebol istý, či sa hneval na Billa alebo sám na seba. Svojim spôsobom blond chlapec nemohol za to, že sa stal stredobodom Tomovho sveta. Ale na druhej strane, ako inak by sa to stalo, keď nie vďaka jeho činom, vetám, výzorom... Áno, mohol za to!